Žijem v Paríži. Chcela som tu pokračovať v štúdiu na Master degree. Nedostatok financií a moja nerozhodnosť však spôsobili to, že si momentálne dávam na rok od štúdia pauzu a pracujem. Najprv som z toho bola trošku nešťastná, keďže u nás na Slovensku takéto pauzy nie sú zvykom a cieľom je čo najskôr výšku dokončiť. No vo Francúzsku je to bežné a dokonca na to majú aj vlastný výraz (année sabbatique). Študenti si takto počas année sabbatique zarábajú peniaze v práci, odchádzajú do zahraničia alebo chodia na stáže a jednoducho získavajú drahocenné skúsenosti, ktoré v škole nezískajú. A ak ste na tom tak ako ja, že si nie ste istí tým, čo chcete v budúcnosti robiť či študovať, dať si pauzu a hľadať si prácu je veľmi užitočné. Len tak totiž na vlastnej koži zistíte, aké školy a diplomy sú pre zamestnávateľov atraktívne, či ste stvorení na prácu s ľudmi, v pohybe alebo radšej v kancelárii, atď.
Všetci zrejme viete, čo sa nám tu nedávno stalo. K samotnému činu sa tu vyjadrovať zbytočne nebudem. Je to hrozné, smutné, hlúpe, nehumánne. Život v Paríži sa premenil na nočnú moru, no postupne sa snažíme vrátiť naspäť do reality. Inak to ani nejde. Strach nestrach, do práce ľudia chodiť musia. V piatok pred dvoma týždňami som sa vrátila domov z práce o deviatej večer. Hrôza sa začala okolo pol desiatej a ja som sa o tom dozvedela o pol jedenástej vďaka mojim kamarátom, ktorí mi písali smsky a chceli vedieť, kde sa nachádzam. Najprv som bola zmätená, potom som sa pozrela na internet. A na nete som ostala až do piatej rána. Nemohla som sa odtrhnúť od obrazovky (našťastie doma nemám telku). Počet obetí stúpal každou hodinou. Keď som sa ráno o ôsmej po trojhodinovom spánku prebudila, veľmi som si priala, aby to bol len zlý sen. Bohužial to bola realita, a ja som v ten deň mala byť už o desiatej v práci. Ísť, či neísť? Písala som kolegom. Väčšina sa chystala do práce. Ja som však odvahu nenabrala, a ostala som doma. Zavolala som svojej manažérke, ktorá mi ešte predtým, ako som stihla niečo povedať, odpovedala, že je pochopiteľné ak nechcem nikam ísť a že mám ostať doma v bezpečí. Nakoniec aj tak poslali (o dve hodiny neskôr) všetkých kolegov domov.
V pondelok sme už však boli v práci. Neviem, či ste už niekedy boli v Paríži, no tí z vás ktorí tu už boli, tak vedia, koľko ľudí sa denne tlačí v metre, RER a všeobecne v hromadných dopravných prostriedkoch - približne 7 miliónov ľudí denne. Cestovanie do práce a z práce hromadnou dopravou sa pre mňa odrazu stalo každodennou stresovou situáciou. Masy ľudí a tlačenice a sú to posledné, na čo má človek chuť po takejto udalosti.
A ako to tu vyzerá momentálne? Minulý piatok sme boli s kamarátmi v reštaurácii v centre Paríža. Usadili nás ku stolu pri okne, vlastne to bola taká presklená terasa s priamym výhľadom na ulicu. Vyhovorili sme sa na zimu a požiadali sme o iný stôl. Snažíme sa žiť ďalej, usmievať sa, chodiť do reštaurácií a na nákupy. No ostávame v strehu a nadskakujeme pre každý väčší hluk. Pred vstupom do obchodov nám kontrolujú tašky. Niekedy si dokonca musím rozopnúť bundu a ukázať, že pod ňou nič nemám.
Dúfam, že vy sa máte dobre, že ste všetci zdraví a že sa už pomaly začínate pripravovať na Vianoce. Ja mám z tohto prichádzajúceho obdobia tak trošku obavy, no dúfam, že bude všetko v poriadku a my si tu užijeme pekné a veselé Vianoce s parížskym nádychom.
