Presýtená

I'm back! Určite ste si všimli že som si od blogu dala na chvíľočku pauzu. Mala som totiž chvíľkový odpor k blogom, youtube videám, instagramu a iným sociálnych sieťam. Už som sa totiž nevládala pozerať na to, kto si čo nového kúpil, kto si čo dal na večeru a všetky tie povrchné veci mi už liezli krkom. Trošku som sa nad tým zamyslela a vravela som si že preboha, kam som sa to dostala? Prečo obdivujem nejaké dievčatá na youtube, prečo by som v kútiku duše chcela mať taký istý život ako ony? 

Mala som po krk všetkých tých internetových hviezdičiek ktoré si myslia že mať milión followerov na instagrame alebo youtube je životný úspech a teraz sa tu oháňajú tým ako ťažko pracovali aby sa dostali tam kde sú a rozdávajú nám rady o tom ako sa stať úspešným.

Celý ten systém vystavovania sa na internete ma znechutil. Z každej strany je to iba o jednom: pozrite sa čo všetko som si nakúpila, na akej skvelej dovolenke som vďaka vám bola, kde ma kto odfotil do akého časopisu, pozrite sa aké mám skvelé telo, aha, vidíš to? 

Napriek tomu, že každému doprajem len to najlepšie a nie som nejak extra závistlivý človek (nebudem tvrdiť, že závislivá nie som vôbec, pretože sú isté situácie kedy sa tomu nemôžem ubrániť, ale pracujem na tom), tak som nakoniec po tých hodinách strávených na nete mala pocit, že som jedna obrovská nula. Pretože nie som taká pekná ako ostatné, pretože som ešte nikdy nebola v Californii, pretože nemám ploché brucho, pretože ja nechodím desaťkrát do týždňa na nákupy a do reštaurácie, pretože ja musím každé ráno vstať a ísť do školy, prípadne do práce ktorá ma síce nebaví ale všetko toto robím v nádeji, že sa raz budem mať lepšie... A potom si človek zájde na youtube a vidí tam niekoho kto ukazuje svoje nákupy pred kamerou, zarába za to tisíce a všetci ho za to ešte obdivujú.. Jednoducho ma to demotivovalo.

V takých situáciách si treba uvedomiť, že internet nie je odrazom reality, že to, že sa niekto narodil s peknou tvárou neznamená, že je lepší ako ja, že v živote nie je o tom chodiť na nákupy a popíjať kávičky.. Také šťastie má iba malé percento vyvolených. Musela som si uvedomiť, že napriek všetkému aj ja žijem život, ktorý by mi zrejme veľa ľudí na svete mohlo závidieť. Nie každý má to štastie odísť do zahraničia, študovať, žiť na vlastné náklady, bývať vo "vlastnom" (podnájme).. Nie každý má v škole dobré známky a ide mu učenie ľahko, niektorí by za to dali čokoľvek! Tiež som si pripomenula, že ovládam štyri jazyky, že som zdravá, mám priateľa, sny a plány do budúcnosti.

Už nechcem tráviť svoj čas obdivovaním iných. Chcem sa zamerať na svoj vlastný život. Rozvíjať svoju inteligenciu a vedomosti, ale hlavne sa musím naučit jednu vec: prestať sa porovnávať s ostatnými. 

Ak ste to dočítali až sem tak vám prajem... vlastne vám aj sebe, takže prajem nám aby sme nezabúdali na to, prečo sme jedineční a čo všetko v živote máme, no berieme to ako samozrejmosť.