Ahojte dievčatá! :) Všimla som si že aj napriek tomu, že som na blogu v podstate nečinná, aj tak od vás dostávam správy na facebooku a zopár čitateľov tu pribudlo tiež. Som za to veľmi rada a tak som sa rozhodla, že vám tu napíšem že čo mám nového a prečo sa neozývam.
Na začiatku roka som mala veľa preveľa plánov pre tento blog, kopec nápadov na články a aj dosť času na to, aby to všetko bolo zrealizovateľné. V článku kde som zhŕňala rok 2013 som vám písala, že to bol pre mňa dosť nepodarený rok a dúfala som, že sa to s príchodom toho nového zmení, no nanestastie je to presny opak.
Moje plány začala podkopávať hlavne únava. Spočiatku som si to veľmi neuvedomovala, no keď sa na to teraz pozerám spätne, bola som vkuse taká unavená, že som v škole zaspávala na hodinách, potom som doma poobede/večer spala aspoň dve hodiny a až potom som bola schopná urobiť čo trebalo do školy a niekedy po polnoci ísť znova spať a celé dni takto dokola.
Keďže som bola neustále unavená, nemala som náladu ani energiu na to, aby som robila niečo iné, než to, čo je naozaj nevyhnutné. A že tých nevhnutných vecí existuje aspoň milión... Učenie, úlohy, projekty, varenie, upratovanie,vybavovanie vecí.. S týmto prišla frustrácia z toho, že bývam sama - to znamená že tu nebol nikto kto by ma kopol do zadku a vytiahol ma z postele, nikto kto by mi niečo uvaril keď som prišla po jedenástich hodinách zo školy, nikto kto by za mňa šiel na nákup a podobne. Ach, keď si tak spomeniem na časy keď som ešte bývala doma v Košiciach.. To bol život!:D Ten pocit keď prídete domov a mamka sa vás pýta že čo chcete jesť na večeru.. Na nezaplatenie.
Minulý týždeň mi po dvoch mesiacoch v lekárni povedali, že sú to práve lieky predpísané mojim doktorom, ktoré ma uspávajú. Brala som ich počas dvoch mesiacov každé ráno... Pričom ich trebalo brať večer.
Medzitým som si našla opäť prácu (lepšie povedané brigádu) :) Takže som mala ešte menej času a bola som ešte viac unavená. To už to začalo byť kritické - doma bordel, v chladničke prázdno, úlohy do školy som už takmer nerobila, projekty odovzdávala len tak tak.. Až zrazu, celkom neprekvapivo, som ochorela tak, že som strávila tri dni s horúčkami v posteli. Teda takmer. Do práce som musela ísť tak či tak. Vôbec ma to neprekvapilo z toho dôvodu že: Po prvé, Francúzi sú v tomto hrozne neohľadní a neinteligentní a všetci sa spokojne vyberú do školy či do práce aj s chrípkou alebo angínou a ležanie doma v posteli nepoznajú. Viac ako polovica mojej triedy je momentálne chorá. Po druhé, keď je človek neustále v strese a ešte k tomu unavený, je len otázkou času kedy mu telo dá najavo, že je čas si oddýchnuť.
Momentálne dúfam, že sa z tej choroby dostanem čo najrýchlejšie a konečne sa vrátim trošku do normálneho režimu.. Už mám tej únavy a choroby viac než dosť, vlečie sa to so mnou už od septembra minulého roka (keď som začala kašlať a doktor mi nakoniec povedal že mám astmu).. Jednoducho cítim, že mi to bráni robiť všetko to, čo by som naozaj chcela. Dostala som sa do štádia, keď už sa vôbec nemaľujem, oblečiem si prvú vec ktorá mi ráno príde pod ruku, jem samé hlúposti pretože nemám energiu si ani poriadne navariť a som nervózna z toho, že mám toho toľko, a že v podstate nerobím nič lebo buď musím ísť do práce alebo ležím v posteli v snahe vyliečiť sa.. Takže si viete predstaviť, že na blog som teraz veľmi nemyslela, fotiť by som sa nechcela teraz určite.. :(
Tento clanok som zacala pisat pred par dnami. Povedala som si, ze si to najprv rozmyslim ci ho tu zverejnim alebo nie, ale nakoniec som sa rozhodla ze ano.. Pretoze sa mi za tych par dni prihodilo este par zlych veci a to uz sa fakt musim niekomu postazovat!!! Zdochol mi pocitac. DOSLOVA. Jedno rano som ho uz proste nezapla lebo to neslo. Preto teraz pisem cez priatelov macbook bez makcenov. Pocitac ma zradil prave vo chvili, ked som dostala svoju prvu vyplatu z ktorej som si planovala kupit novy mobil pretoze ten stary sa vypina kedy sa mu len zachce, nacitava facebook tak 3 minuty a display ma asi 2x2 cm. Takze nakoniec si budem musiet kupit novy pocitac.. Lenze zatial nemam dost penazi.
No a dnes sa to uz len zaklincovalo tym ze mi volala mamka ze asi bude treba utratit mojho psika.
Ani neviete ako si prajem, aby sa uz ta smola odo mna odlepilaaaaaaaaa!
